V samotnej Ukrajine je málo frekventovaným pojmom, pomaly sa mení v trápno-smiešny symbol uvedenej propagandy, ktorá všade a za všetkým hľadá a usvedčuje práve túto organizáciu. O jeho malej popularite svedčí aj ten fakt, že sám jeho predseda pán Jaroš ako prezidentský kandidát dostal v prezidentských voľbách zanedbateľný počet hlasov, menej ako 1 %. Podobnú mienku vyslovil aj pán Iľja Ponomarjov, poslanec ruskej Dumy, jediný kto hlasoval proti anexii Krymu: „Je to smutné, že mýtus o Pravom sektore, ktorý je od začiatku až do konca vymyslený a rozšírený ruskými masmédiami je tou osnovou, na ktorej je postavená zahraničná politika RF, kvôli ktorej dochádza k osudovým omylom a hynú ľudia “
V spojitosti s prezidentskými voľbami a Pravým sektorom spomeniem jednu z falošných správ propagandy, podľa ktorej Jaroš údajne vyhral prezidentské voľby. Túto správu uverejnila ruská TV stanica v deň volieb, večer po ukončení hlasovania. Ako som spomínal, Jaroš skončil na chvoste so svojimi 0,7%, pričom je zaujímavé to, že najviac hlasov dostal v zahraničí, dokopy niečo cez 2%, kým doma ho najviac voličov volilo v Kyjeve a v Dnepropetrovskej oblasti, čo je východná Ukrajina, teda ruskojazyčný región, a nie na západnej Ukrajine, ako by sa dalo očakávať. Svedčí o tom aj mapa s údajmi od CVK.
Pravý sektor sa objavil v zime na Majdane ako jedna z najradikálnejších častí majdanu . Majdan sám predstavoval celú ukrajinskú spoločnosť, od Užhorodu po Lugansk a Sevastopoľ, pričom sa ho zúčastnili práve tak etnickí ukrajinci ako aj etnickí rusi. A je len prirodzené, že na majdane ako spontánnom proteste celej spoločnosti proti skorumpovanému systému vlády sa našli ľudia s rôznymi pohľadmi na riešenie problému, od ľudí naladených iba na nenásilné riešenie cestou politických dohôd až po radikálnejšie skupiny ako povedzme spomínaný Pravý sektor, ale aj napríklad bývalý afgánci , teda tí čo kedysi bojovali v Afganistane, alebo ultras - radikálni futbaloví fanúšikovia a iní. Tvrdenie, že majdan tvoril iba Pravý sektor nie je na mieste, je to blud. Sám Pravý sektor ako organizácia vznikol fúziou troch alebo štyroch iných organizácií, o ich dovtedajších aktivitách neviem nič, a pravdu povediac táto otázka je pre mňa natoľko nepodstatná, že nemám ani dôvod sa tým zaoberať. Ukrajinská spoločnosť nevykazuje črty nacionalistickej či šovinistickej spoločnosti, takéto javy sú v nej okrajové a myslieť si, že ukrajinská spoločnosť je fašistická či viac nacionalistická ako napríklad naša, je blud. Výstižne daný stav charakterizoval pán Chodorkovskij pri svojej návšteve Kyjeva v marci , keď povedal, že na uliciach Kyjeva nie je o nič viac fašistov ako u nich v Moskve či v Peterburgu.
Ak sa o Pravom sektore tvrdí, že sa jedná o ultranacionalistickú a fašistickú organizáciu, bol by som radšej opatrný s vyjadreniami. V prvom rade je potrebné bližšie sa oboznámiť s históriou tohto národa, ktorý na rozdiel od nás má s panovaním z Kremľa niekoľkostoročnú skúsenosť. A tá zahrňuje v sebe aj také momenty, ako rozbitie nezávislej ukrajinskej republiky vzniknutej po prvej svetovej vojne, násilnú kolektivizáciu a zámernú deštrukciu strednej a vyššej vrstvy a duchovenstva pri zrode ZSSR, hladomor a prenasledovanie ukrajinskej inteligencie v rokoch tridsiatych a pod. Ochrana ukrajinstva, teda samotného ukrajinského národa pred možnou rusifikáciou je prirodzenou reakciou. Aj vyjadrenia predstaviteľov organizácií či strán, ktoré otvorene deklarujú ochranu ukrajinstva, je treba vnímať aj v tomto kontexte, či sa už jedná o Jaroša, či Ťahniboka, či niekoho iného. A aj v kontexte toho napríklad, že počas Janukovičovho vládnutia viaceré dôležité posty v silových orgánoch, či už v ministerstve vnútra alebo SBU /štátna bezpečnosť/, boli obsadené občanmi RF. Nie ukrajincami, nie ukrajinskými rusmi, ale občanmi cudzieho štátu. A hovoriť o fašizme u Pravého sektoru vo svetle udalostí posledných mesiacov, keď sa ako fašisti chovali na majdane titušky, Berkut a SBU alebo iných udalostí, keď sa po vypuknutí separatistického hnutia na Kryme a na Donbase ako fašisti správali tí, čo mali antifašizmu plné ústa a pritom sa k proukrajinskím aktivistom správali a dodnes správajú ako zvery, čo v praxi znamená zastrašovanie, okrádanie, únosy a mučenie až po vraždy, považujem za minimálne nemiestne.
Podiel Pravého sektora na dianí v Ukrajine je umelo a nemiestne zveličovaný. Týka sa to aj toho, aký mal podiel Pravý sektor na majdane. Bol len súčasťou majdanu, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že z celkového množstva obetí majdanu, čo je niečo cez 100 ľudí, s ktorých väčšina bola zastrelená 20.2. ostreľovačmi, len relatívne malá časť z nich bola členom Pravého sektoru, ak si dobre spomínam tak podľa výsledkov novinárskeho vyšetrovania to bolo asi 20% .
Je pravdou, že po úteku prezidenta sa zdvihla úroveň kriminality, hlavne v Kyjeve, pričom neraz dochádzalo k tomu, že sa zamaskovaní útočníci schovávali za tvrdenia, že sú z majdanu či od Pravého sektora. Súvisí to aj s tým, že milícia ako taká stratila úplne už aj tak malú dôveru spoločnosti. Počas udalostí spojených s majdanom stáli milicianti väčšinou na strane režimu, pričom neraz aktívne pomáhali tituškám v ich terorizujúcej činnosti proti obyvateľstvu. Titušky boli - veľmi zjednodušene povedané - banditi najatí a platení bývalou vládou či provládnymi oligarchami. Ich úlohou bolo terorizovanie všetkých, kto mal niečo spoločné s majdanom - či už vyhrážkami, psychickým alebo fyzickým násilím, podpaľovaním áut aktivistov automajdanu, ale sú známe aj únosy, prípady týrania a zabitia. Niektorí aktivisti boli nezvestní ešte aj v marci, aká je situácia s nimi teraz, či sa našli živí, alebo aspoň ich telá, to neviem. Situácia viedla k aktivizácii občanov, ako v Kyjeve, tak aj v iných mestách, tí spolu s automajdanom hliadkovali a pomáhali udržať poriadok na uliciach miest a ochrániť ľudí pred tituškami. Po úteku exprezidenta vykonávali spoločné patroly už aj s milíciou v snahe o zníženie úrovne kriminality a hlavne odhaleniu tých kriminálnikov, ktorí sa vo svojich vyjadreniach schovávali za majdan. Titušky v ich doterajšej forme po páde vlády v podstate zmizli - nemal ich kto platiť. Miesto nich sa objavil iný fenomén - maskovaní ozbrojení ľudia prepadávali a lúpili vily vyššej spoločnosti, skrývajúc sa práve za slová o Majdane a Pravom sektore, ako som už spomínal. Situácia bola nebezpečná a veľmi nepríjemná, pretože rozlíšiť medzi aktivistom z majdanu a obyčajným kriminálnikom čo zneužil situáciu, nebolo jednoduché. Časom sa to podarilo dostať pod kontrolu.
Ešte sa vrátim k tituškám - jeden z príkladov ich činnosti bolo zavraždenie novinára Veremeja, správa o tom tu, tlačovka o predbežných výsledkoch vyšetrovania tu.
Obraz o tom, aký bol majdan a aké boli posledné dni pred útekom prezidenta z krajiny ukazuje napríklad nedeľné vydanie týždenného prehľadu správ zo dňa 23.02.2014. V ňom v čase zhruba 2:08:00 je reportáž o tituškách , 2:11:00 reportáž a aktivistoch „poľujúcich“ na titušky, 2:13:00 o dobrovoľníkoch. Sú však hodne zhustené a bez znalosti reči a prípadného komentára to bude asi ťažké pochopiť. Okrem toho, mnohé z toho čo v tých správach je vidno, kremľovská propaganda prevzala, prekrútila a ukázala v celkom inom svetle, než sa udalosti naozaj stali, takže pre lepšie pochopenie sa asi k celej téme neskôr ešte raz vrátim.
Pravý sektor sa ako organizácia v marci transformoval na politickú stranu, Jaroš zostal jej predseda. Veľa ľudí z majdanu, ktorí tvorili Pravý sektor prešlo do novovznikajúcej Národnej gardy. Národná garda vznikla ako náhrada za nefunkčnú armádu, má niekoľko rôznych práporov, všetko z dobrovoľníkov, ale pokiaľ viem prápor z členov Pravého sektoru je len jeden. Tu je reportáž spod Donecka a rozhovor s nimi. Čas 28:50. Mimochodom dvaja z nich o sebe tvrdia, že sú z Ruskej federácie..
Na záver spomeniem jeden z nespočetných prípadov obvinenia Pravého sektoru. Na konci apríla počas Veľkonočných sviatkov došlo pod Slovjanskom k incidentu, pri ktorom bolo zabitých niekoľko miestnych ľudí. Vtedy ešte na Donbase nebola ATO, a na blokpostoch poväčšinou stáli ešte miestni. V noci ich prepadli a postrieľali, pričom útočníci prišli na 4 autách. Podľa svedka bolo v každom 5 až 7 ľudí a strieľali zo samopalov vystrčených z okien. Je možné, že to tak bolo, len svedok zároveň tvrdí, že ich svetlá áut oslepovali.. Následne sa odkiaľsi objavila ozbrojená domobrana, na útočníkov spustila paľbu, tí nasadli do dvoch áut a odišli, zvyšné dve nechali na mieste. Jeden z útočníkov bol zabitý. Zvyšných dajme tomu 5 krát 4 teda 20 útočníkov pri možnosti odísť štyroma autami naskákalo do dvoch a odišlo . No dobre, budiž. Dve na mieste zanechané autá domáci v zlosti podpálili, tie zhoreli v podstate do tla. No a čerešnička na záver - v jednom z tých áut sa údajne našla vizitka Jaroša. Správu o udalosti je možné pozrieť tu alebo tu /čas 5:15/, jedna je ruská , druhá ukrajinská. Mimochodom v ukrajinskej verzii je pred piatou a v siedmej minúte reč o únose novinárov, ale to len tak, na okraj.
Jarošova vizitka sa od vtedy pre ukrajincov stala symbolom nezničiteľnosti a všadeprítomnosti, na čo sa na internete objavilo množstvo úsmevných fotomontáží, malý výber tu a tu. Pri druhom videu ja osobne vypínam zvuk, ale záleží len na vkuse diváka.