Rozhovor s dobrovoľníčkou o Donbase

Autor: Roman Bodon | 4.8.2014 o 14:31 | Karma článku: 6,56 | Prečítané:  1920x

O tom aký je stav na Donbase dnes a aké príčiny k nemu viedli , o postoji obyvateľstva k ukrajinskej armáde a stave samotnej ukrajinskej armády .  Voľný preklad reportáže pani Mariny Daniľuk uverejnenej v Ukrajinskej pravde pod názvom - Svatove : pohľad zvnútra. Teroristi a ukrajinský Donbas očami miestnej dobrovoľníčky. 

Dobrovoľníci svatovčanku Júliu Krasij nazývajú na sociálnych sieťach "Fondom vojenských koláčov"

Sama Júlia sa tomu smeje. Hovorí, že veľké množstvo koláčov pre vojakov napiekla iba raz. Stalo sa to po tom, ako ich v meste navštívila. Ako žene jej prišlo ľúto chlapcov z celej Ukrajiny, tak sa rozhodla postarať sa o nich takýmto spôsobom. "Po tom ako som napiekla tie koláče, napísala som o tom na Facebook. Začali mi písať známi z rôznych miest. S otázkou – povedz, ako pomôcť.

Vtedy sme začali zbierať peniaze a kupovať všetko potrebné. Od ponožiek až po vrecia na výstavbu blokpostov. Raz sme hľadali čo najlacnejšie papuče až v Chmeľnickom. Kúpili sme 2000 párov po 12,50. Pred vojnou Júlia pracovala v miestnej osvetovej organizácii "Rodná zem". Hovorí, že na začiatku vojny brali miestny ukrajinských vojakov z odstupom. No po skúsenosti Slovjanska a Kramatorska boli veľmi radi, že ich bránila ukrajinská armáda: " Nie je ľahké byť dobrovoľníkom. Všetci čo sa tomu venujeme to vieme. Ak k nám prídu bojovníci, naša cesta povedie na sever, do Charkova. Naše fotky visia v budove Oblastnej administrácie v Lugansku na stene u bojovníkov  – ak tam pôjdeme, nás zlikvidujú."

Ale u nás je také porekadlo – Vyrúbeš môj les, ja vyrúbem tvoj les celý. A tak aj pracujeme.

Júlia hovorí, že dnes je Svatove útočiskom jednotnej Ukrajiny na Lugančine. Práve sem bola z mesta Lugansk prenesená miestna správa, v júli sem prišla aj oblastná správa milície.

"V tom istom čase spustili bezplatné vlakové spojenie zo Svatova do Ľvova . Treba len prísť a zaregistrovať sa v MNS. Mnohí využili túto možnosť, aby si trocha oddýchli od vojny."

/MNS je Ministerstvo nezvyčajných situácií, v podstate rieši problémy vyvolané katastrofami – požiarmi, povodňami atd. Ten bezplatný vlak je vlastne súčasťou koridoru pre utečencov z Donbasu. Len pre zaujímavosť, vzdialenosť medzi uvedenými mestami je asi 1200km , predpokladám že cesta trvá do 24hodín, ak nie viac. - pozn.prekl./

 

  • Júlia, ako Svatove pocítilo na sebe vojnu, čo sa zmenilo v živote mesta ?

  • Po prvé, u nás v meste máš dojem, že vojakov je viac ako obyvateľov mesta. Žili vo viac menej prispôsobených miestach – telocvičniach, školách, škôlkach. Ich udržiavanie často pripadá na miestny rozpočet. Raz sme boli na stretnutí u miestneho starostu Jevhena Rybalka a u neho na stole bol príkaz na 20 tis.hrivien za dopravu piesku. Spýtala som sa: "To je za celý čas ? " A on mi hovorí: "To je za jeden deň." Je to veľmi nákladné . Ale všetci u nás chápu, že je lepšie vydržiavať svoju armádu, ako cudziu. Všetci komu nebolo ľahostajné, pomáhali čím mohli. Farmári nosili potraviny, včelári med, jedna moja známa prala pre vojakov v troch svojich vlastných práčkach . Raz sa stala situácia, keď jednej skupine vojakov, ktorá mala u nás základňu, po čas boja podpálili auto s ich vecami a treba bolo veľmi rýchle nájsť spôsob, ako zabezpečiť také veľké množstvo tričiek - 500ks. Nikto na to nevydelil peniaze. Museli sme sa vyzbierať na mieste a hneď. Potom poprosili ešte zrkadlo, dva lavóre a vedro, lebo ľudia sa nemali v čom umývať. Boli samozrejme aj takí, čo nechápali na čo sa zbierame, na čo sa staráme. Raz som zašla do obchodu a tam boli pobúrené predavačky : " Ej zle je, vojaci zase viezli drevo, vyrubujú les" Nahnevala som sa a povedala im, že je smutné, že chcú to, čo sa už stalo v Slovjansku. Ženy zmĺkli a ja už do toho obchodu nechodím. Po druhé – prichádzajú k nám utečenci z juhu Luganskej oblasti. Je ich tu veľa teraz. Zorganizovali pre nich veľký stanový tábor, tam sa ľudia ubytujú, kým sa nerozhodnú čo robiť ďalej.

  • Prečo Svatove nepostihol ostud Slovjanska a Kramatorska, ktoré bojovníci obsadili ľahko a dlho udržiavali pod kontrolou ?

  • Mali sme šťastie na miestnu správu : tá jasne ukázala svoj postoj, separatistov čo k nám prišli so všelijakými referendami rýchlo vyhnali. Náš hlavný komunista v okrese sa pokúsil zorganizovať "hlasovanie". Priniesol krabicu, priviedol ľudí, aby do nej hádzali papieriky. Pamätám, sedeli sme so starostom a francúzskym novinárom vedľa budovy miestnej správy a francúz sa pýta : "Ako referendum u vás ? " A starosta odpovedá : "Čo ja viem, kto to je, na krabici nie je žiadne označenie. Možno niekto len vyšiel na trh za jahodami." Neskôr toho komunistu zobrala milícia a odviedla na charkovské oddelenie SBU. /štátna polícia-pozn.prekl./ . Na rozdiel od nás v susednom Starobilsku vešali všetky vlajky, s akými tam kto prišiel. Prišiel niekto s ukrajinským, vztýčili ju. Prišiel s vlajkou Luganskej ľudovej republiky – vztýčili tú. Proruské nálady sú v prevažnej miere spojené s nezamestnanosťou, lebo ľudia si myslia – keď bude druhý štát, nebudú musieť zaplatiť svoje pôžičky. Rozmýšľajú tak hlavne ľudia s nízkym vzdelaním. Aj v Svatove, aj v Starobilsku je takých veľa. Ale u nás ich zastavil postoj miestnej správy.

  • Hovoríte, že veľa farmárov podporuje ukrajinskú armádu a jednotnú Ukrajinu. Ako vysvetľujú svoj postoj ?

  • My tu nemáme veľa priemyslu. Celá ekonomika Svatovského okresu to sú v prvom rade farmy – sejú pšenicu, slnečnicu, sadia zeleninu. Keď vypuklo separatistické hnutie, naši podnikatelia si to porátali a pochopili , že s Ukrajinou im bude lepšie. Oni nie sú ako tí separatisti, ktorý kvôli nedostatku inej činnosti vzali samopaly a začali strieľať. Tí ľudia majú prenajatú zem, majú čo stratiť. Najbohatší človek z nášho okresu sa hneď vyslovil za Ukrajinu. A keď na blokpost domobrany prišiel syn miestnej úradníčky zo Strany regiónov, aby tam vztýčil ruskú vlajku miesto ukrajinskej, jednoducho mu rozbil nos. Frajerík na rozlúčku povedal, že ide do Slovjanska po pomoc. A do dnes sa nevrátil. Povráva sa, že je už tiež v SBU v Charkove. Otvorene ukázať na Donbase proukrajinský postoj je ťažké. Na kabelke nosím žlto-modrú stužku – po Kyjeve a Ľvove môžem chodiť voľne a bez strachu. A na Lugančine je to často nebezpečné. Mám kolegu zo Starobilska, ktorý má papiernictvo. Na ňom visí ukrajinská vlajka. Dva krát sa mu molotovovými koktailmi pokúšali podpáliť obchod. Pri prvom pokuse to uvideli ľudia a obchod zachránili, ale pri ďaľšom obchod úplne vyhorel – dotyčnému vznikla škoda okolo 100 tisíc hrivien. V skutočnosti sú všetci  pasívni, idú tam, kam im povedia. Ak sa vyhlási, že Luganská oblasť sa pripája k Zimbabwe, povedia : "No dobre" . A medzi nich pustili desiatky provokatérov, kadyrovcov, príslušníkov FSB – a ľudia podporujú ich myšlienky. Funguje to, lebo región je na tom ekonomicky veľmi zle, je ľahké manipulovať ľudí. Ak sa tie faktory odstránia, ľudia budú spokojne žiť ďalej, každý ako vie.

  • Ale boli v Svatove stúpenci ruskej idey, federalizácie ?

  • Samozrejme. Boli tu ľudia, ktorí si úprimne mysleli, že naša budúcnosť je v priateľstve z Ruskom. A medzi prvými išli k separatistom ako dobrovoľníci. Ale keď po čase videli, že sa dostali medzi bandy kriminálnikov, kde sa užívajú drogy, vykrádajú obchody so šperkami a banky , z vlakov sa vyťahujú chlapi aby šli bojovať za "Ľudové republiky" – vtedy mnohých osvietilo. Oklamaní ľudia sa rôznymi spôsobmi snažili utiecť odtiaľ. Ale niekomu sa naopak v bande páči. Mám niekoľkých priateľov, ktorý na vlastnej koži pocítili, čo robia zástupcovia tých "republík" s proukrajinskými aktivistami. Jeden chlap si doteraz lieči hlavu v Kyjeve. Kvôli mučeniu stratil pamäť. Kolegovia hovoria : pred dvomi mesiacmi medzi separatistami ešte boli ľudia, s ktorými bolo možné viesť dialóg, ale teraz sú tam už samí neľudia, ktorí svoj zmysel života našli v zabíjaní, kaličení, mučení. Už ich ani nevolajú inač, ako "republiky LSD". Obchod s drogami ako bol, tak aj zostal, pod ochranou miestnych silových orgánov. Miestny vedia, kde kto pestuje konope, ale namiesto toho chytajú dôchodcov, ktorým náhodou vyrástlo niečo pod balkónom. Ako rozbiť tento systém, ja zatiaľ neviem. Ale všetci sú v obraze a vedia, že v brlohoch bojovníkov sa nachádzajú ako striekačky s ihlami, tak aj drogy. Celkove je vo všetkých mestách Donbasu, kde sa silno usadili bojovníci, problematická situácia s obehom narkotík.

  • Sever Luganskej oblasti už kontroluje ukrajinská armáda. No naopak na juhu sú ešte silné pozície bojovníkov. Má to niečo spoločné s rozdielmi v mentalite obyvateľstva ?

  • Naše Svatove – to je Slobožančina, v minulosti sme boli súčasťou Charkovskej gubernie. Sme zvyknutý obrábať zem, siať zrno, lebo vieme : ak neposeješ, nezožneš. V tom sa od seba líši sever a juh oblasti. Na Donbase sú zvyknutí rýchlo zarobiť a ešte v ten deň všetko minúť. Žijú tam hlavne presídlenci, ľudia bez koreňov a rodu, a tam sa 90-te roky neskončili nikdy. Existuje niečo ako "donbasský charakter". Označuje to, keď ľudia nechápu čo to znamená hľadať kompromisy, porozumenie. Musia silou mocou presadiť svoje. V ich chápaní ustúpiť znamená byť slabým. Kto do dnes žije v týchto predstavách, pre toho 90-te roky znamenajú životný štýl. /spomínané roky boli obdobím kriminálnych vojen medzi jednotlivými bandami , možno toto má na mysli – pozn.prekl./ . My by sme neboli proti tomu, aby sa náš okres, a ešte niekoľko na severe pripojilo k susednej Charkovskej oblasti, aby sme konečne boli s Ukrajinou, ale v miestnych parlamentoch je mnoho regionáov, ktorí to nedopustia. Okrem toho, často nerozumieme logiku určitých osôb, ktorí stáli na strane separatizmu a vojny. Určite poznáte vodcu luganských bojovníkov Oleksia Mozgového. Narodil sa v obci Nižna Duvanka v našom okrese. Určitý čas vystupoval ako sólista mužského zboru "Svatovský kozáci". Hovorí sa, že na scéne spieval so šabľou v ruke. Potom odcestoval za zárobkom do Sankt Peterburgu a vrátil sa už ako separatista. U nás hovoria, že ho naverbovalo FSB. Najskôr sa pohádal s Bolotovym, organizoval "Lisičanskú republiku", teraz je znova v radoch veliteľov Luganskej republiky. Všetci poznáme toho človeka. Keby to nebolo také smutné, tak by sme sa s tých republík smiali.

  • Separatické hnutie na Donbase začalo z vyhlásení, že Ukrajina "nepočuje" Donbas. Čo v skutočnosti potrebuje Donbas ?

  • Treba sa viac venovať výchove mládeže. Mnohí si pod pojmom banderovec predstavujú niečo zlé. A pri tom nikto nevie ani rozdiel medzi Stepanom Banderom a Ostapom Benderom. Len keď prejavia záujem o Banderov životopis, pochopia že to bol veliteľ a vlastenec, a nie vampír túžiaci po krvi. Žiaľ nízka úroveň vzdelanosti veľmi silno vplýva na to, ako ľudia chápu realitu. Jeden môj kolega organizoval pri Ľvove skautský tábor, kam prichádzajú aj deti z nášho regiónu, aby takým spôsobom pomohol prekonať tie stereotipy. Ja sama som tam poslala svoju desaťročnú dcéru. Deti sa učia založiť oheň, viazať uzly, orientovať sa v teréne. Veľa známych tiež poslali svoje deti. Pred majdanom sme sa s kolegom aktívne venovali otázke zvýšenia kvalifikácie miestnych novinárov v okresoch. Mnohí z nich nevedia, čo je to internet, ako sa adaptovať na digitálny svet. Veľmi aktívne v tom pomáhali podnikateľské organizácie. V Svatove pracovali dve dobrovoľníčky z Peace Corps , Carla od Washingtonu a Sarah z Las Vegas. Organizovali veľmi zaujímavé tréningy zamerané na rozvoj spoločnosti. Ale keď sa to všetko začalo, ich evakuovali. Je to veľmi smutné, keď sa vo veľkom venuješ niekomu a on potom s penou v ústach kričí: "Fe-de-ra-li-zá-cia !!!" . Na rozdiel od Luganska je v Svatove veľmi veľa škôl v ukrajinčine. Ale to málo pomáha . Naši učitelia chcú do Ruska, lebo tam je vyšší plat. Myslím, že by stálo za to riešiť ekonomiku. Práve nízka životná úroveň núti ľudí hľadať nejaké východisko zo situácie. Tu si mnohí myslia, že Rusko je bohaté a pri lojálnosti niečo dostanú aj ukrajinci. Možno je to tá najdôležitejšia otázka. Okrem toho je na Donbase potrebná tvrdá informačná politika. Naši ľudia stredného veku sú zvyknutí čerpať informácie z ruskej televízie, ktorá sa ľahko chytá na obyčajnú anténu. A miestne babky sú nadšené z ruských seriálov, ktoré ukazujú aké krásne je Rusko a jej kozáci. Pre mozgy chýba "pokrm" s ukrajinským akcentom. Myslím si, že veľa ľudí by osvietilo, ak by im na niekoľko týždňov vypli ruské televízie a nahradili kvalitným ukrajinským vysielaním.

  • V mnohých miestach na Donbase bojovníci prevzali kontrolu za podpory miestnej vlády, poslancov parlamentu, ktorí ich finančne podporovali. Majú tí ľudia šancu prejsť v najbližších voľbách a zostať tak pri moci ?

  • Aby Donbas žil synchrónne s celou krajinou, je nutné, aby zhora silnou rukou naznačili normálnych ľudí do miestnej správy. Vyhnať v prvom rade regionálov. Fanatickí prívrženci Janukoviča dnes ako opice opakujú Jefremova : "Janukovič nás zradil". Ale keď nadídu voľby, znova budú voliť Stranu regiónov alebo k nej príslušné politické sily. Keď sa jedným z kandidátov na prezidenta stal Dobkin, tešila som sa, že sa veľa ľudí spamätá, veď horšieho kandidáta ani byť nemohlo. Ale po stretnutí s Dobkinom v Svatove som sa pýtala viacerých babiek, za koho budú hlasovať, povedali : "Za Dobkina, to je náš človek." Súvisí to s nizkou úrovňou vzdelania a zombovaním. Obyčajný ľudia nemajú prehľad a tí čo sú pri moci si chcú ochrániť staré schémy obohacovania. A aby som bola objektívnou , počas revolúcie vyliezli na povrch aj takí ľudia, ktorí sa ničím nelíšili od regionálov, alebo boli nimi až do konca . Máme tu jedného farmára, ktorý predsedal frakcii Strany regiónov až do posledného dňa, kým Janukovič neutiekol. Dnes sa tvári ako patriot, ale ide mu len o to, ako získať pre svoje farmy ďalšie pozemky.

  • Vojna sa raz skončí a ľudia sa vrátia domov. Aké problémy čakajú na Donbas po vojne ?

  • Pre mnohé naše mestá znamená vojna niekoľko krokov späť. Veľa ľudí sa vráti do prázdnych miest bez života, kde pásy tankov a náboje poničili cesty a ich domy. Pozbierať všetky tie zbrane, ktoré vydali dobrovoľníkom, bude znamenať ďalší veľký problém. Milicianti, ktorých poznám tvrdia, že to bude trvať minimálne 5 rokov. Okrem toho celý podnikateľský sektor stojí. Bude bieda. Mnohí moji priatelia, ktorí stáli za Ukrajinu, boli tu novinármi, aktivistami , sa dnes rozpŕchli do iných miest a krajín. Mnohí z nich pred vojnou mali prenajatý byt v Lugansku, teraz návrat nemá pre nich zmysel, byt si môžu prenajať kdekoľvek inde. Tých, ktorých zmyslom života bola práca na rozvoji spoločnosti sklamalo to, že sa im za ich prácu spoločnosť odvďačila podporou "referenda". Boli aj ľudia, ktorí sa snažili zostať v Lugansku až do konca, ale nakoniec odišli, keď ich začali ostreľovať z raketometov. Bez týchto ľudí zanikne aj tá troška moderného a ukrajinského, čo oni v Lugansku udržiavali. 

 

Link na pôvodnú verziu tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?