Mýty o Ukrajine 2 - jazyk a TV

Autor: Roman Bodon | 2.8.2014 o 22:05 | (upravené 2.8.2014 o 22:11) Karma článku: 9,28 | Prečítané:  2549x

Spomínal som mýtus o údajnom ostreľovaní miest a dedín Donbasu ukrajinskými zbrojnými silami. Tento mýtus súvisí s mýtom o trestnej výprave kyjevskej vlády proti Donbasu. A ten sa zas opiera mýtus o útlaku rusov či ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny zo strany ukrajincov. Jeden blud horší ako druhý.

Začnem od konca, z otázky jazyka : Ukrajina je dvojjazyčná krajina. A bola a bude. Ktokoľvek, kto si myslí opak, sa mýli. Na západnej Ukrajine sa používa v prvom rade ukrajinčina, na východe a na Kryme zase ruština, pričom obyvatelia Ukrajiny bez problémov rozumejú obom jazykom, aj keď nie každý oboma jazykmi aj hovorí. Je to dané historickým a spoločenským vývojom, ale tvrdenie, že polovica Ukrajiny je čisto ukrajinská a druhá čisto ruská, tiež nie je pravdivé. Ukrajinčina sa používa na celom území, ba dokonca aj za jej hranicou, na území Ruskej federácie. Dokonca aj na toľko omieľanom Donbase je vidiek vo veľkej miere ukrajinský, rusko jazyčné obyvateľstvo je sústredené do veľkých miest a priemyselných oblastí. Na Kryme asi tretinu obyvateľstva tvoria ukrajinci. Naopak , pri našej hranici na bývalej Podkapatskej Rusi, teda dnešnom Zakarpatí, ako to volajú tam, sa bežne používa ruština. V Kyjeve sa hovorí oboma jazykmi, no napríklad Odesa je v podstate takmer čisto ruskojazyčná . Podobne veľké mestá na východe, Dnepropetrovsk, Charkov, Záporožie či Poltava, hovorí sa tam hlavne po rusky. Okrem toho sa v určitých oblastiach, myslím, že je to hlavne na vidieku na severovýchode používa akási zmes oboch jazykov, ktorú volajú suržik.

Našinec môže mať dojem, že spomínané dva jazyky majú k sebe tak blízko ako slovenčina a čeština. Nie som toho názoru, skôr by som ich vzťah porovnával k vzťahu slovenčiny a polštiny. V tom zmysle, že kým slovák sa s čechom môže rozprávať bez väčších problémov, slovák a poliak sa budú rozumieť, ale bez bližšieho zoznámenia sa s jazykom druhej strany nebudú vedieť viesť plnohodnotný dialóg. Podobne, ukrajinec bude rozumieť rusa, pretože pozná ruštinu, ale neukrajinský rus bude mať s ukrajinčinou problém, bude rozumieť veľa slov, ale nie všetko, a o plnohodnotnom dialógu, pokiaľ ukrajinec neprejde na ruštinu, tiež nemôžeme hovoriť. Odlišnosti medzi oboma jazykmi to nedovolia.

Ukrajina, napriek tomu, že úradná reč je iba jedna, teda ukrajinský jazyk, je dvojjazyčná krajina, a to ako v spoločnosti, tak v kultúre či umení, ale aj v politike. Takisto v masmédiách. Už som neraz spomínal Ukrajinskú pravdu, ktorej internetová verzia je dvojjazyčná. Pre ďalší príklad spomeniem napr. TV-stanice Inter  a  1+1   – kým Inter beží skoro výlučne v ruštine, 1+1 je vysielaný po ukrajinsky. No napriek tomu, napríklad ruské filmy a seriály sa nedabujú, vysielajú sa v originálnom znení . Akurát od určitého času, je to už niekoľko rokov, bežia s ukrajinskými titulkami. Zmysel tých tituliek mi uniká, nakoľko tam aj tak každý rozumie aj originál, ale súvisí to s jazykovým zákonom, ktorí bol vtedy prijatý, tak to tam majú. Tých TV staníc je samozrejme množstvo, presný prehľad, ktorá v akom jazyku vysiela nemám, ale fakt je , že v akom jazyku vysielali odjakživa, v tom vysielajú aj dnes, bez akýchkoľvek obmedzení a problémov. A to nehovorím o tom, že na rozdiel od nás väčšina ukrajincov má spolu so svojimi TV stanicami možnosť sledovať aj ruské, sú v základnej ponuke všetkých káblových TV- operátorov. Iná vec je, že ľudia Donbasu a Krymu ukrajinské vysielanie nikdy  veľmi nemuseli. Možno to neplatí na všetkých, ale je to tak. Veľa ľudí sa totiž na tieto miesta prisťahovalo z iných častí Sovietskeho zväzu, a veľká časť z nich, hlavne dôchodcovia, v podstate do dnes mentálne v ZSSR aj zostala a kultúrnym a politickým centrom pre nich naďalej zostala Moskva. A to aj napriek tomu, že od vyhlásenia nezávislosti prešlo už 23 rokov.

Vráťme sa ešte naspäť k jadru otázky – postavenie jazyka v ukrajinskej spoločnosti. Tvrdenie, že by kdekoľvek na Ukrajine boli niekedy utláčaní ruskojazyční obyvatelia nie je založené na pravde. V skutočnosti prejavujú oveľa väčšiu toleranciu ukrajinsko hovoriaci obyvatelia západnej Ukrajiny k ruštine, než ruskojazyčný k ukrajinčine na východe krajiny. Obzvlášť to platí v posledných mesiacoch, keď hlavne na Kryme a na Donbase, teda v oblastiach s najsilnejšími prejavmi separatistického hnutia, používanie ukrajinského jazyka či nosenie ukrajinských symbolov vyvolávalo nepredvídateľné reakcie u davu, od slovných urážok až po fyzické napadnutie. Veľa obyčajných ľudí sa aj kvôli svojej proukrajinskej pozícii, alebo dokonca len pre používanie ukrajinského jazyka dostalo do vážnych problémov, niektorí z nich sú do dnes držaní teroristami ako rukojemníci po pivniciach a bunkroch na okupovaných teritóriách. Mimochodom, pár slov o rukojemníkoch nájdete tu , a celkom iste niečo o tom napísal aj Simon Ostrovsky, ktorý tak isto na vlastnej koži mal možnosť pocítiť pohostinnosť tzv. Doneckej republiky. 

S používaním reči súvisí aj mýtus o zrušení jazykového zákona. Z nepochopiteľných a neznámych dôvodov parlament po úteku prezidenta na konci februára prijal rozhodnutie o zrušení uvedeného zákona. Sám zákon bol terčom kritiky od prvého momentu keď bol pred rokmi prijatý, ale to, že sa ním poslanci zaoberali v tak nevhodnej dobe a tak krátkej po úteku exprezidenta, to šokovalo aj majdan a ukrajinskú spoločnosť. Bolo potrebné riešiť v prvom rade lustráciu, otázku nových volieb prezidenta a parlamentu, otázku eurointegrácie... Málokto chápal zmysel zrušenia tohto zákona. V podstate okamžite sa ozvali hlasy z majdanu ale aj celej spoločnosti, a to nie len zo strany ukrajinských rusov, aby bola vzniknutá situácia urýchlene riešená. Pričom bola jasne deklarovaná pozícia jednoty krajiny a rovnakých práv pre všetkých. Jedným zo spontánnych prejavov občianskej aktivity bolo vyhlásenie ruskojazyčného dňa vo Ľvove. Ľvov je centrum ukrajinstva, čisto ukrajinské mesto, domáci ruštinu nepoužívajú vôbec. Bolo to celkom zábavné sledovať, ako si domáci so svojim typickým prízvukom lámu jazyky na pre nich cudzej reči :-) . Ale bol to reálny prejav solidarity . Nejaké správy o tom tu, tu a tu.

Ten zákon nakoniec nebol zrušený, predseda parlamentu pán Turčinov odmietol návrh na jeho zrušenie podpísať, teda v podstate platil a platí stále. Skupina expertov pracuje už nad novým návrhom zákona, kedy bude hotový, to sa zatiaľ nevie.

Na záver malá uštipačná poznámka na margo celej tejto záležitosti : počul som, že uvedený jazykový zákon sa nevzťahoval na AO Krym, pretože tá vraj má jazykovú otázku riešenú inak. Či je to naozaj pravda, neviem, možno by bolo zaujímavé overiť si tento fakt u nejakého experta na ukrajinské právo...

Jedným z mýtov je, že ukrajinská vláda nedemokraticky odpojila ruské TV stanice. Nie je to úplná pravda .V prvom rade, po tom ako na Kryme boli po začiatku okupácie tamojšími samozvolencami odpojené ukrajinské stanice, Národná rada pre TV a rozhlasové vysielanie žiadala od všetkých operátorov káblových televízií aby odpojili 5 konkrétnych informačných ruských TV staníc. /správa v tlači tu / Nie všetky stanice, len tých 5.  Neskôr , tiež ešte v marci, bol tento krok podporený rozhodnutím súdu, ale platil už len na 4 TV stanice. Tento krok sa môže zdať nespravodlivý zo strany pozície slobody slova. Lenže treba si uvedomiť, že uvedené stanice obsahom svojho spravodajstva a otvoreným protiukrajinským postojom, zavádzaním a prekrúcaním skutočnosti priamo podnecovali separatistické hnutie vnútri Ukrajiny. De facto tým vyvíjali činnosť zameranú na zničenie suverénneho štátneho útvaru.  Protiukrajinská propaganda nezačala deň pred obsadením Krymu a neskončila jeho anexiou. Stopy nepravdivého a zavádzajúceho informovania sa dajú nájsť už začiatkom roka, zhruba v období, keď sa začali prvé seriózne násilnosti v centre Kyjeva, teda v druhej polovici januára. A protiukrajinská kampaň neutícha dodnes, zdá sa, že práve naopak, naberá na sile a obludne zachvacuje mysle ľudí aj za hranicou Ruskej federácie.

K uvedenej udalosti došlo ešte v marci, no na Kryme ani na Donbase k odpojeniu reálne nedošlo, na Kryme kvôli okupácii,  na Donbase sa o to postarali miestny oligarchovia a neskôr teroristi.

Okrem Ukrajiny podobné opatrenia boli neskôr prijaté aj na území EU, konkrétne v Litve. Je možné, že aj v iných pobaltských republikách alebo v Poľsku, ale ďalšie presné informácie nemám. Sloboda slova je jedna vec, ale jej zneužitie je zase vec iná. Každá krajina má právo brániť svoj informačný priestor proti agresorovi, ktorý preukázateľne vyvíja nepriateľskú činnosť aj takýmto spôsobom.

Iná vec je to, že všade tam, kde sa k moci dostali tzv.separatisti, prvým ich krokom bolo odpájanie ukrajinských televízií. Ako na Kryme, tak aj na Donbase. Podobne v Kyjeve sa neznámi páchatelia pokúšali podpálením káblov pod televíznou vežou znemožniť vysielanie TV signálu do širokého okolia , ale ich úmysel im nevyšiel. Kontrola TV má obrovskú hodnotu - sám Kyjev má viac ako 2,5mil obyvateľov a s oblasťou sa počet obyvateľov blíži k počtu 5 miliónov – teda je to také malé koncentrované Slovensko ... V Luganskej a Doneckej oblasti žije dokopy cez 7 miliónov ľudí. Na okupovanom Kryme je to niečo cez 2 milióny – ale to len tak, na okraj..

Čo si tu na Slovensku možno málokto uvedomuje je to, že ukrajinci na rozdiel od nás, majú veľmi dobrú predstavu o tom, ako ruské masmédiá informujú. Čo v praxi znamená kremľovská propaganda. Jednak ich môžu sledovať, jednak im rozumejú a jednak môžu okamžite porovnávať, či to, čo masmédiá tvrdia je pravda, prípadne porovnať tvrdenia ruských médií s ukrajinskými a tak si utvoriť obraz. Skutočnosť nie je veľmi priaznivá pre ruské masmédiá, skôr naopak. Veľa svedectiev o zavádzaní je možné nájsť na už spomínanej stránke stopfake.org. No napriek tomu, že veľká časť obyvateľstva si postupom času stále viac a viac uvedomovala, akú reálnu hrozbu daná propaganda znamená, jej pôsobenie bolo také silné, že milióny ľudí , ktorí, ako som už spomínal, ukrajinské TV stanice aj tak veľmi nesledovali, či už na Kryme, alebo na Donbase, reálne uverili tomu, že bez Kyjeva im bude lepšie.

Aby sme dokázali lepšie pochopiť uvedenú situáciu, dovolím si zase aplikovať ukrajinskú skutočnosť na slovenské pomery: Zhruba 1/10 Slovenska sú ľudia maďarskej národnosti, teda môžeme hovoriť o počte asi pol milióna ľudí. Väčšina, možno veľká väčšina z nich, žije v inom informačnom priestore, ako slovenská časť spoločnosti. Sledujú v prvom rade maďarské masmédiá, čítajú maďarské noviny, komunikujú v prvom rade s ľuďmi zo svojho okolia alebo zo svojho jazykového prostredia. Neznamená to, že vôbec nesledujú slovenské zdroje, ale ich dôvera môže byť vo veľkej miere koncentrovaná hlavne na zdrojoch vlastných. Je to úplne prirodzená vec, nie je možné to hodnotiť v zmysle či je to dobré, alebo zlé. Zlým sa to ale môže stať v takom prípade, ak úroveň maďarského nacionalizmu a šovinizmu, ktorí sa už v minulosti prejavil nie raz, prerastie únosnú mieru a vyprovokuje u týchto ľudí neadekvátne reakcie vo vzťahu k spoločenstvu a štátu v ktorom žijú... To len na ilustráciu.

Analogická situácia nastala u časti ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny, ktoré pod vplyvom zavádzajúcej propagandy nadobudlo pocit, že novozvolená vláda a ukrajinská časť spoločnosti znamená smrteľné nebezpečenstvo . A následkom toho bolo takpovediac skratové jednanie, ktoré viedlo k podpore separatistických mítingov, vytváraniu domobrany, pseudoreferendám atď. Pričom za bohatej podpory zo strany RF, ako kádrovej, tak aj materiálnej. Ale o tom neskôr. Dôležité je uvedomiť si, že limitujúcim faktorom, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie sa človeka, je miera dôvery v informačný zdroj, ktorý má. Nedá sa povedať, že by všetci tí, ktorí sa rozhodli podporiť separatistické hnutie, neboli mali možnosť vidieť skutočnosť aj inak, cez prizmu napríklad ukrajinských masmédií. Lenže im neverili . Podobný efekt je možné sledovať aj v Európe a teda aj u nás, keď z množstva protichodných informácií je takmer nemožné vytvoriť si reálny obraz o tom čo sa tam deje a následne prijímať adekvátne riešenia. Napríklad v otázke, akú pozíciu zastávať v otázke rusko-ukrajinskej vojny. Veľa ľudí túto vojnu vníma ako vnútroukrajinskú krízu vyvolanú novou vládou, ale to žiaľ nie je vôbec a ani zďaleka pravda. Je to len ďalší propagandou šírený mýtus. Jedná sa tu o nevyhlásenú vojnu vedenú zákerným a podlým spôsobom, ktorej by jednoducho nebolo, pokiaľ by Kremeľ mal úprimný záujem o mier. A dnes už aj obyvatelia Donbasu, ktorí pocítili vojnu na vlastnej koži a vďaka ukrajinským zbrojným silám môžu znova vychutnávať mierový život, pomaly triezvejú a začínajú si uvedomovať, že boli oklamaní a že sa nechali oklamať. Nie všetci ešte, ale proces začal.  

Spomenul som dôležitosť kontroly TV vysielania. Ako som spomínal, napríklad na Donbase prvou úlohou tzv.separatistov bolo a aj zostalo udržať mediálnu kontrolu nad svojimi ovečkami. Prejavovalo sa to nielen odpojením „nevhodných“ TV kanálov, ale aj napríklad tým, že prvé čo teroristi obsadzovali boli zariadenia spojené práve s masmédiami – miestne redakcie novín a TV, objekty vysielania a retranslácie signálu a pod. . A tomu zodpovedá aj to, že najtvrdšie a najneľútostnejšie boje sa viedli práve o TV vežu na hore Karačun nad Slovjanskom. Nič iné nemalo pre nich takú hodnotu. Je to prirodzené, pluralita nemôže mať miesto tam, kde je potrebné budovať skutočnosť postavenú na lži. Dnes už veža nestojí. Ochraňovali ju ukrajinské sily a počas jedného ostreľovania pár dní pred oslobodením Slovjanska teroristi zasiahli podporné lano a 200m vysoká železná konštrukcia sa zrútila.

Na záver niekoľko videozáznamov, čo som našiel na rýchlo na Youtube, s reakciami obyvateľov Slovjanska po vyčistení mesta od teroristov , spolu s krátkym popisom a komentárom :

http://www.youtube.com/watch?v=Q6IWIfJq2VY

obe ženy vrelo ďakujú za to, že ukrajinská armáda oslobodila mesto. Skutočnosť je ale taká, že zďaleka nie všetci obyvatelia oslobodených miest a obcí sa ukrajinskej armáde tešia. Veľká väčšina je však rada, že sa okolo nich nestrieľa a že sa nemusia o hlade a o smäde schovávať po pivniciach.

http://www.youtube.com/watch?v=8uA3x4h89IU

zaujímavý je začiatok, kde sa ukrajinského vojaka pýtajú, akým jazykom rozprávať, a ten ich ubezpečuje o tom, že je to úplne jedno. Na videu veľmi dobre vidno, na koľko silne zapôsobila propaganda na ľudí, ktorí sa v názoroch rozchádzajú, niektorí sú silne proti DĽR a chvália ukrajinskú armádu, iný necítia rozdiel a tvrdia, že im bolo dobre aj pri DĽR. Všimnite si štíhlu ženu v čase okolo 4min - tú, ktorej je nepríjemné hovoriť do kamery – tvrdí, že na vlastné oči z okna videla ako susedovi natiahli na hlavu teroristi vreco, naložili do auta a odviezli nevedno kam. Niektoré ženy jej oponujú a neveria. Chlap snímaný v pivnici sa sťažuje, že chlapček začal od bombardovania škúliť a zjavne vidno, že psychicky silne utrpel. V pivnici trčali 5 dní, za vodou behali medzi guľkami, byt im rozniesol výbuch. Žena hovoriaca po siedmej minúte hovorí o tom, ako sa k teroristom pridala spodina, alkoholici, narkomani, ktorí následne stáli na blokpostoch a fakticky terorizovali normálnych ľudí. Na konci minister obrany Heletej hlási telefonicky prezidentovi očistenie mesta od teroristov.

http://www.youtube.com/watch?v=rxJxcrOD2L8

sama reportáž zo Slovjanska začína v čase 2:20, ale pozrite si video od začiatku. Prvá reportáž je prevzatá od ruskej televízie – žena tvrdí, že utiekla zo Slovjanska a rozpráva o údajných krutostiach Národnej gardy – ako údajne na očiach svojej matky ukrižovali na námestí v Slovjansku pred ľuďmi jej 3-ročné dieťa a následne zabili aj samotnú matku. Ukrajinskí novinári dotyčnú identifikovali, analyzovali jej klamstvá, našli príbuzných. V Slovjansku samotnom nikto nepotvrdil, že by k takému zločinu došlo , či už pri DNR, alebo po oslobodení mesta. Rozhovor s matkou tej ženy tu, s obyvateľmi Slovjanska tu. Vlastná analýza ruskej nezávislej internetovej TV Dožď tu a tu. Na svete a to nielen v RF, sa však nájde dosť ľudí, ktorých keď zhliadnu takú reportáž nepresvedčí nikto o tom, že celá tá reportáž je jedna haluz, odporný blud. V druhej reportáži, v čase okolo 4min muž v zelenom hovorí o tom, ako sami nemali čo jesť, zatiaľčo takzvaní opolčenci, po slovensky dobrovoľníci , teda tí ktorých nazývam teroristi, si užívali dostatok jedla a alkoholu. A to pritom tvrdia, že predstavujú a ochraňujú ľud DĽR .. Vojak zo stužky číta „Donbas, Irkutsk, držte sa, sme blízko “... Video zobrazuje vybudované postavenia teroristov - ľudová republika, ktorá miesto vlastnej vnútornej správy budovala bojové stanovištia... Vojak po ôsmej minúte hovorí o tom, koľko práce bude treba venovať rozmínovaniu mesta. Teroristi pred odchodom po sebe zamínovali všetko – objekty kde boli predtým oni samy, ako budova SBU a mestskej správy, zákopy a bojové stanovištia, ale aj iné objekty ako školy, škôlky, križovatky .. Následne video zobrazuje scénu, kedy miestny ľudia posielajú preč regionála Levčenka obviňujúc ho z toho, že vinou jeho a jemu podobných došlo na Donbase k vojne . V podstate majú pravdu, nebyť takých bezcharakterných ľudí z radov Strany regiónov a Komunistickej strany Ukrajiny, ako je práve Levčenko, alebo Jefremov a Simonenko, dnes by bola Ukrajina niekde inde..

http://www.youtube.com/watch?v=n1W2spJwbVA

tento link som pridal ako ďalšiu ukážku protiukrajinskej hystérie : je to video natočené pravdepodobne niektorým z vojakov z jedného z prvých oddielov, ktorý do vyprázdneného mesta vošiel /v noci predtým teroristi s množstvom rukojemníkov opustili mesto/ . Skoro po nich vošli do mesta kolóny s nákladom chleba, krúpy, vody , atď, ktorú rozdávali na hlavnom námestí miestnym obyvateľom, vidno to na videách vyššie. Chorú propagandu charakterizuje komentár pod videom, doslova : Fašistické židobanderovské trestné jednotky krvavej junty vošli do mesta, aby pozabíjali miestne obyvateľstvo. Na videu niet ani jedného mŕtveho, stará pani na tráve vedľa bicykla sa sťažuje, ako veľmi sú už unavení zo schovávania sa po pivniciach. Miliciantov, ležiacich na zemi pred budovou miestnej administratívy tiež nikto nezabíja. Vzhľadom na to, že milícia na východe krajiny nechránila ani štátny ani súkromný majetok pred teroristami, ba čo viac aktívne sa podieľala na ich vyzbrojovaní, je viac než isté, že proti miliciantom na videu bude započaté trestné stíhanie a pokiaľ sa dokáže ich vina, budú riadne potrestaní. Ale to je normálny proces v každej civilizovanej krajine.  Pokiaľ v meste bačovali teroristi, tí čo nestihli alebo nemali možnosť ujsť z mesta, sa celé dni schovávali po pivniciach. Vody ani elektrickej energie nebolo, peniaze ľudia odkázaný na sociálne dávky či dôchodky nedostali už niekoľko mesiacov, pretože po tom ako sa v tejto tzv.republike rozmnožili útoky na banky a vozidlá prevážajúce hotovosť, väčšina bánk svoje pobočky zatvorila a hotovosť na sociálne dávky z Kyjeva neposielali, odmietli riskovať životy nevinných pracovníkov. Zásobovanie tak viazlo, takže kúpiť základné potraviny v obchodoch bolo nemožné. Tá istá situácia do dnes panuje v mestách obsadených teroristami, ako Lugansk, Doneck, Horlivka, Šachtarsk atď.  A to len Doneck sám je mesto s viac ako miliónom obyvateľov ! V priebehu niekoľkých dní po oslobodení bol Slovjansk odmínovaný, do mesta privezené tony základných potravín a vody, ktoré boli rozdané bezplatne obyvateľom, začalo sa s opravou elektrickej a vodovodnej siete, ako aj kategorizáciou a likvidáciou škôd na obytných budovách, obnovila svoju prácu pošta a vydávanie sociálnych dávok a dôchodkov. Toto je reálna strana toho, ako sa "kyjevská junta" snaží dostať život v meste do normálnych koľají. Na rozdiel od toho, čo tam robia Kremľom podporovaní kriminálnici, ktorí pri ústupe nechávajú za sebou spustošenú zem, zamínované objekty a vyhadzujú do vzduchu mosty a koľaje . 

Sila propagandy je neuveriteľná. Sú známe svedectvá od vojakov, ktorí vošli do Slovjanska medzi prvými o tom, ako ľudia vyliezali z pivníc s otázkou, či ich budú strieľať. Predstava o tom, že z Kyjeva ide Pravý sektor aby ich všetkých postrieľal bola pre nich tak reálna, že jej plne verili. V jednom z vyššie uvedených videí staršia žena hovorí o tom, že je rada, že do mesta prišla Národná garda a nie Pravý sektor. Moderátor sa jej snaží vysvetliť, že sa jedná o jedno a to isté, ale ona to nechápe a neverí. Národná garda je totiž formácia dobrovoľníkov, pričom medzi prvými sa do nej hlásili dobrovoľníci z majdanu. A medzi nimi aj určité množstvo samotných členov mýtického Pravého sektoru. Plukov Národnej gardy je niekoľko, ale samotný pluk Pravého sektora je len jeden z nich. Nič viac .. Ale o tom už niekedy na budúce.

Chce sa mi povedať na záver jedno – všetci tí ľudia, ktorí sa dostali do týchto, poviem jemne, nepríjemností, mali možnosť si vybrať a vybrali si podľa mňa zle. Mohli si overiť všetky tie informácie, ktoré sa na nich z televízie liali, ale neurobili to. Uverili propagandistickým klamstvám o fašistickom puči, o trestných výpravách, o Pravom sektore atď atď . Pritom stačilo málo – neveriť bezhlavo ale hľadať ďalšie a ďalšie informácie a presvedčiť sa o tom, aká je pravda v skutočnosti . Neznie to vôbec realisticky, ale chcelo by sa veriť, že náš informačný priestor nie je ovplyvňovaný takou istou štvavou propagandou. Aby sme raz neskončili tak, že naša armáda bude na našom území bojovať proti takejto domobrane ... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?